Krv je významnou kvapalinou, ktorá je pre život bezpodmienečne nutná a nenahraditeľná.
V ďalekej minulosti, ešte predtým ako bola známa existencia krvného obehu platilo, že krv sa tvorila z potravy v pečeni a odtiaľ tiekla do celého tela. Krv, ktorá došla do pravého srdca sa mala po odovzdaní odpadkov zo životných činností v pľúcach opäť vyčistiť, nejakými otvormi v prepážke srdca sa mala dostať do ľavého srdca, následne sa mala spojiť so vzduchom vdýchnutým do pľúc a odtiaľ mala byť rozvedená do celého tela (podľa Galéna).
Objav krvného obehu bol priznaný Miguelovi Servetovi (žil asi v rokoch 1511 - 1553), ale ten nebol pre vtedajšiu vedu nezaujímavým a nevyužiteľným objavom.
Objaviteľ Miguel Serveto svoj opis pľúcneho krvného obehu (malý krvný obeh) zaradil do teologického diela a nie do lekárskeho spisu. Vo svojom teologickom diele kritizoval učenie o najsvätejšej Trojici a vďaka tomu skončil jeho objav a aj on sám na hranici (bol upálený ako kacír), takže sa do vedeckého podvedomia vôbec nedostal.
Prvé pokusy o zavedenie roztokov do obehu krvi boli uskutočnené už v polovici 17.storočia, kedy nemec Georg von Wahrendorf (pravdepodobne v roku 1642) pokusne vstrekoval alkohol a iné tekutiny do ciev pokusných psov, sledoval ich správanie a overoval správnosť Harveyovej teórie. Angličan Christopher Wren v roku 1656 takéto pokusy realizoval pomocou dutého brka s pružný mechúrikom (predchodca dnešnej injekčnej striekačky).
William HARVEY tvrdil už v roku 1616 vo svojich prednáškach na College of Physicians, že pohyb krvi sa deje v uzavretom kruhu. Až o 12 rokov neskôr cieľavedomou prácou zhromaždil všetky potrebné dôkazy pre tieto svoje prevratné tvrdenia. Ako prvý spojil srdce (ako pumpu) s krvným obehom a sám sa presvedčil o tom, že všetky tepny obsahujú krv. Harvey vykonával svoje pokusy na teplokrvných, ale aj chladnokrvných živočíchoch a zistil, že prúdenie krvi je priamo zapríčinené sťahmi srdcových komôr - systolické sťahy.
Neskôr sa začali viesť odborné debaty o možnosti transfúzie krvi medzi ľuďmi, avšak prvý úspešný pokus bol vykonaný až v 19.storočí, kedy v roku 1818 vykonal úspešnú transfúziu krvi medzi ľuďmi angličan James Blundell.
V 17.storočí sa viacerí vedci pokúšali o prenos krvi medzi zvieratami a v roku 1668 vykonal Matthäus Purmann prvý pokus o transfúziu medzi ľuďmi (na troch vojakoch).
Na podávanie injekcií sa vtedy používala strieborná dutá ihla zakončená koženým mechúrikom.
Ďalšími pokusmi a výpočtami potvrdil, že za hodinu prejde srdcom toľko krvi, čo predstavuje asi trojnásobok hmotnosti ľudského tela. Tento výsledok ho presvedčil, že krv musí v tele obiehať (kolovať) a teda nie je možná tvorba krvi v pečeni.
Po zverejnení Harveyovej teórie o obehu krvi sa mnohí fyziológovia pokúšali tento objav potvrdiť a následne sa vynorila aj myšlienka na umiestnenie cudzej krvi do krvného obehu.
Experimentátori so zvieracou krvou špekulovali tak, že ak sa ovci vstrekne psia krv, ovca začne kusať ako pes - ak sa psovi vpichne ovčia krv, začne na psovi rásť vlna a narastú mu rohy. Zo začiatku sa experimentovalo len s transfúziami krvi medzi zvieratami, neskôr aj o prenesení krvi zo zvieraťa na človeka.
V tej dobe však ešte neboli známe vedomosti o zložení krvi, a preto sa nepredpokladalo, že by zvieracia krv mohla v človeku pôsobiť škodlivo a ohrozovať život človeka. Pokusy o transfúzie pokračovali a v roku 1875 už existoval súpis vykonaných transfúzií (obsahoval 478 prípadov), ale u 129-tich išlo o transfúziu zvieracej krvi do človeka. Úspešnosť trans-fúzii dosahovala menej ako 50%, väčšinou končili vážnymi komplikácia-mi (hemolýza v krvi príjemcu) a smr-ťou.
Tejto problematike sa venovala zvýšená pozornosť, ktorá vyvrcholila objavením krvných skupín - objav systému ABO krvných skupín. Objav sa podaril viedenskému lekárovi Karlovi Landsteinerovi v roku 1901 a v roku 1907 Jan Jánsky tento objav potvrdil a doplnil o krvnú skupinu AB.
Najväčší rozmach transfúzií nastal počas prvej svetovej vojny, kedy transfúzie zachránili tisícky životov zranených vojakov. Skúsenosti s transfúziami sa neskôr využívali v chirurgii, ale stále pretrvával problém so zrážanlivosťou krvi v strieborných, sklenených alebo parafínových ihlách, ktorý sa podarilo vyriešiť v rokoch 1914-1915, kedy boli objavené protizrážanlivé vlastnosti niektorých solí (citrát sódny), neskôr heparínu, hirudínu a dikumarolu.
Veľkým problémom pri transfúziách boli zápaly a infekcie, komplikácie však naďalej pokračovali až do objavu tzv. Rh-faktoru v roku 1939.
