O LIEČITEĽSTVE
Už od praveku človek sledoval svoje inštinkty a uvedomoval si, že rany, ktoré mu spôsobili šelmy, treba ošetriť. Jeho liekmi boli studená voda, listy a blato. Postupom času sa človek naučil využívať jednotlivé "lieky", ktoré sa tradovali ďalej.
V kolíske ľudstva, v starovekej Mezopotámii, už zaznamenávame prvé známky skutočného liečiteľstva. V Babylone sa už okolo roku 2600 pred n. l. kňazi zaoberali prípravou liekov a liečením psychických porúch. Na hlinených tabuľkách sa našli klinovým písmom napísané texty opisujúce príznaky niektorých chorôb a postupy na výrobu liečiv.
V starovekom Egypte sa podľa niektorých prameňov liečiteľstvo začalo rozvíjať ešte skôr ako v Mezopotámii. Najznámejším prameňom egyptského liečiteľstva boli papyrusové zvitky obsahujúce asi 800 receptov na výrobu liečiv. V staroegyptských domoch života (lekáreň a nemocnica dokopy) pracovali vyrábajúci - predávajúci liečitelia a "vedúci výroby liekov", čiže vrchní lekárnici.
Obrovský pokrok v liečiteľstve nastal v antickom Grécku. Vedcov - filozofov zaoberajúcich sa liečiteľstvom bolo viacero. Theofrastos = otec botaniky, podobne ako Sokrates, učil svojich žiakov poznatkom z prírody, špeciálne rastlinstva. Vytvoril herbár liečivých rastlín obsahujúci až 500 exemplárov.
Až do 1. storočia nášho letopočtu sa liečiteľstvo pestovalo ako akési snaženie jednotlivcov či skupín, no od tohto obdobia môžeme hovoriť o vede. Rímsky lekár, botanik a farmakológ Pedanios Dioscorides pôsobil ako liečiteľ pri rímskom vojsku. Ošetrovaním a liečením vojakov získal množstvo skúseností a podarilo sa mu vytvoriť pravidlá na používanie, výrobu a údržbu liekov. V práci O liečivých rastlinách uviedol 600 rôznych druhov liečivých rastlín, dielo bolo obohatené aj o opisy vtedy známych liečiv zo živočíšnej ríše a nerastov. Jeho texty boli známe a považované za základ vedy až do počiatku 16. storočia.
Ibaže najslávnejším rímskym lekárom a tiež farmakológom staroveku bol niekto iný. Bol to rodák z Pergamonu v Malej Ázii (dnešné Turecko) a jeho meno je Galénos (tiež len Galén), žijúci medzi rokmi 130 - 200 n. l. Po úvodných štúdiách filozofie sa dostal k anatómii a lekárstvu. Odišiel do Ríma, kde sa stal osobným lekárom cisára Marca Aurélia. Okrem mnohých pokrokov v medicíne prispel i k rozvoju farmakológie. Pri liečbe sa snažil správne diagnostikovať chorobu a opisoval správne použitie liekov a rozsah ich účinku (teda prvýkrát aj ich nežiaduce účinky). Galénove postupy na výrobu liekov pretrvali takmer 1500 rokov a pre medicínu a farmáciu stredoveku bol ako Aristoteles pre filozofiu.
Súčinnosť či dvojjedinosť medicíny a farmácie v tomto období najlepšie prezentujú bratia Damian a Kozmas. Damian bol lekárnikom a Kozmas lekárom, obaja boli pokresťančení Arabi. Náboženstvo považovali za veľmi dôležitú súčasť liečby, dodávajúcu silu chorému. Patrili v podstate medzi prvých kresťanov a obaja roku 303 zomreli mučeníckou smrťou. Neskôr boli kanonizovaní a stali sa patrónmi medicíny a farmácie. Aj na týchto dvoch postavách svetových dejín zreteľne vidieť, akým smerom sa uberalo chápanie vedy v posledných storočiach existencie Rímskej ríše (i keď to platí najmä o jej východnej časti s centrom v Konštantínopole).
Po rozpade Západorímskej ríše roku 476 západná Európa postupne upadala a jedinými centrami kultúry a vzdelanosti boli kláštory (od 5. do 12. storočia). Tu sa rozvíjala i farmakológia. Mnísi opisovali v skriptóriách zachované práce antických autorov a okrem toho zbierali liečivé rastliny a učili sa ich používať. Dokonca existovali kláštorné záhrady, kde sa pestovali takéto rastliny. Lieky vyrobené mníchmi potom slúžili na liečbu ľuďom z priľahlého okolia.
Zatiaľ čo západná Európa bola v rozklade a chaose, na Arabskom polostrove dochádzalo k obrovskému rozvoju civilizácie. Roku 623 vzniklo nové náboženstvo islam a Arabi expandovali do Egypta, severnej Afriky, Malej Ázie, Perzie a dokonca k Pyrenejam na francúzsko-španielskych hraniciach. S týmito cestami sa naštartoval aj rozvoj vied, najmä aritmetiky, astronómie, ale aj medicíny a farmakológie. V 8. storočí už existovali v Bagdade prvé lekárne (obchody na predaj liekov). Arabi prevzali množstvo poznatkov z Grécka a Ríma, ale prišli aj s množstvom nových liečebných postupov. Napríklad ako prví pochopili význam hygieny a dezinfekcie. Prostredníctvom moslimskej rozpínavosti sa do Európy dostávali aj tieto myšlienky. Najznámejším arabským lekárom, farmakológom, alchymistom, diplomatom i cestovateľom bol Ibn Sena (Avicena, 980 - 1037). Prispel k rozvoju farmácie a jeho názory a farmaceutické postupy sa používali na Západe až do 17. storočia.
Roku 1240 sicílsky kráľ Frederik II. v Palerme oddelil farmakológiu od medicíny a vytvoril prvé obmedzenia a pravidlá na výkon povolania lekárnika. A tak aj pod arabským vplyvom začali vznikať prvé európske lekárne. V 11. a 12. storočí na Sicílii a postupne i na severe Talianska, v Turíne, Miláne či Benátkach. Lekárnici sa pomaly prepracovali na sever do zaalpského Nemecka, kde si zakladali nové obchody s liečivami. No a odtiaľ do našich zemepisných šírok už ďaleko nebolo. Na našom území zaznamenávame prvé lekárne v 13. a 14. storočí - najskôr v Bratislave, Košiciach, Trnave.
