PODPORUJÚ NÁS

 
 
 
 
 
www.zzz.sk
 
NaviPro
 
 
 
  

 

_________________

 

Zobrazuje stav

od 1.máj 2010

 

free counters

 

 

_________________

O LIEČITEĽSTVE

medical_symbolUž od praveku človek sledoval svoje inštinkty a uvedomoval si, že rany, ktoré mu spôsobili šelmy, treba ošetriť. Jeho liekmi boli studená voda, listy a blato. Postupom času sa človek naučil využívať jednotlivé "lieky", ktoré sa tradovali ďalej.
V kolíske ľudstva, v starovekej Mezopotámii, už zaznamenávame prvé známky skutočného liečiteľstva. V Babylone sa už okolo roku 2600 pred n. l. kňazi zaoberali prípravou liekov a liečením psychických porúch. Na hlinených tabuľkách sa našli klinovým písmom napísané texty opisujúce príznaky niektorých chorôb a postupy na výrobu liečiv.
V starovekom Egypte sa podľa niektorých prameňov liečiteľstvo začalo rozvíjať ešte skôr ako v Mezopotámii. Najznámejším prameňom egyptského liečiteľstva boli papyrusové zvitky obsahujúce asi 800 receptov na výrobu liečiv. V staroegyptských domoch života (lekáreň a nemocnica dokopy) pracovali vyrábajúci - predávajúci liečitelia a "vedúci výroby liekov", čiže vrchní lekárnici.
Obrovský pokrok v liečiteľstve nastal v antickom Grécku. Vedcov - filozofov zaoberajúcich sa liečiteľstvom bolo viacero. Theofrastos = otec botaniky, podobne ako Sokrates, učil svojich žiakov poznatkom z prírody, špeciálne rastlinstva. Vytvoril herbár liečivých rastlín obsahujúci až 500 exemplárov.

Aj pontský kráľ Mithridates VI. (okolo roku 100 pred. n. l.) bol významnou postavou v dejinách farmácie ? zaoberal sa aj výrobou jedov. Na svojich zajatcoch, ale i na zvieratách testoval účinky jedov a podľa reakcií sa snažil vytvoriť vhodné protilátky.
Až do 1. storočia nášho letopočtu sa liečiteľstvo pestovalo ako akési snaženie jednotlivcov či skupín, no od tohto obdobia môžeme hovoriť o vede. Rímsky lekár, botanik a farmakológ Pedanios Dioscorides pôsobil ako liečiteľ pri rímskom vojsku. Ošetrovaním a liečením vojakov získal množstvo skúseností a podarilo sa mu vytvoriť pravidlá na používanie, výrobu a údržbu liekov. V práci O liečivých rastlinách uviedol 600 rôznych druhov liečivých rastlín, dielo bolo obohatené aj o opisy vtedy známych liečiv zo živočíšnej ríše a nerastov. Jeho texty boli známe a považované za základ vedy až do počiatku 16. storočia.
Ibaže najslávnejším rímskym lekárom a tiež farmakológom staroveku bol niekto iný. Bol to rodák z Pergamonu v Malej Ázii (dnešné Turecko) a jeho meno je Galénos (tiež len Galén), žijúci medzi rokmi 130 - 200 n. l. Po úvodných štúdiách filozofie sa dostal k anatómii a lekárstvu. Odišiel do Ríma, kde sa stal osobným lekárom cisára Marca Aurélia. Okrem mnohých pokrokov v medicíne prispel i k rozvoju farmakológie. Pri liečbe sa snažil správne diagnostikovať chorobu a opisoval správne použitie liekov a rozsah ich účinku (teda prvýkrát aj ich nežiaduce účinky). Galénove postupy na výrobu liekov pretrvali takmer 1500 rokov a pre medicínu a farmáciu stredoveku bol ako Aristoteles pre filozofiu.
Súčinnosť či dvojjedinosť medicíny a farmácie v tomto období najlepšie prezentujú bratia Damian a Kozmas. Damian bol lekárnikom a Kozmas lekárom, obaja boli pokresťančení Arabi. Náboženstvo považovali za veľmi dôležitú súčasť liečby, dodávajúcu silu chorému. Patrili v podstate medzi prvých kresťanov a obaja roku 303 zomreli mučeníckou smrťou. Neskôr boli kanonizovaní a stali sa patrónmi medicíny a farmácie. Aj na týchto dvoch postavách svetových dejín zreteľne vidieť, akým smerom sa uberalo chápanie vedy v posledných storočiach existencie Rímskej ríše (i keď to platí najmä o jej východnej časti s centrom v Konštantínopole).
Po rozpade Západorímskej ríše roku 476 západná Európa postupne upadala a jedinými centrami kultúry a vzdelanosti boli kláštory (od 5. do 12. storočia). Tu sa rozvíjala i farmakológia. Mnísi opisovali v skriptóriách zachované práce antických autorov a okrem toho zbierali liečivé rastliny a učili sa ich používať. Dokonca existovali kláštorné záhrady, kde sa pestovali takéto rastliny. Lieky vyrobené mníchmi potom slúžili na liečbu ľuďom z priľahlého okolia.
Zatiaľ čo západná Európa bola v rozklade a chaose, na Arabskom polostrove dochádzalo k obrovskému rozvoju civilizácie. Roku 623 vzniklo nové náboženstvo islam a Arabi expandovali do Egypta, severnej Afriky, Malej Ázie, Perzie a dokonca k Pyrenejam na francúzsko-španielskych hraniciach. S týmito cestami sa naštartoval aj rozvoj vied, najmä aritmetiky, astronómie, ale aj medicíny a farmakológie. V 8. storočí už existovali v Bagdade prvé lekárne (obchody na predaj liekov). Arabi prevzali množstvo poznatkov z Grécka a Ríma, ale prišli aj s množstvom nových liečebných postupov. Napríklad ako prví pochopili význam hygieny a dezinfekcie. Prostredníctvom moslimskej rozpínavosti sa do Európy dostávali aj tieto myšlienky. Najznámejším arabským lekárom, farmakológom, alchymistom, diplomatom i cestovateľom bol Ibn Sena (Avicena, 980 - 1037). Prispel k rozvoju farmácie a jeho názory a farmaceutické postupy sa používali na Západe až do 17. storočia.
Roku 1240 sicílsky kráľ Frederik II. v Palerme oddelil farmakológiu od medicíny a vytvoril prvé obmedzenia a pravidlá na výkon povolania lekárnika. A tak aj pod arabským vplyvom začali vznikať prvé európske lekárne. V 11. a 12. storočí na Sicílii a postupne i na severe Talianska, v Turíne, Miláne či Benátkach. Lekárnici sa pomaly prepracovali na sever do zaalpského Nemecka, kde si zakladali nové obchody s liečivami. No a odtiaľ do našich zemepisných šírok už ďaleko nebolo. Na našom území zaznamenávame prvé lekárne v 13. a 14. storočí - najskôr v Bratislave, Košiciach, Trnave.


Zaregistrovať do Noviniek e-mailom

 

Č A S

 

 

Predpoved pocasia :: www.meteo.sk

 
_____________
 Posledná
 aktualizácia:
 
23.august
 2024
_____________
 

NAŠI PARTNERI