Zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov konkrétne definuje pojem „poskytovateľ“ zdravotnej starostlivosti, za ktorého sa považuje :
a) fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe
1. povolenia (vydáva ho Ministerstvo zdravotníctva SR alebo príslušný Samosprávny kraj podľa toho, akou formou sa poskytuje zdravotná starostlivosť, teda či ide napríklad o polikliniku, ambulanciu rýchlej lekárskej pomoci a podobne) alebo povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti podľa osobitného predpisu (týka sa to verejných lekární)
2. živnostenského oprávnenia
b) fyzická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe
c) fyzická osoba- podnikateľ alebo právnická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe povolenia na prevádzkovanie prírodných liečebných kúpeľov alebo povolenia na prevádzkovanie kúpeľnej liečebne
Právny vzťah medzi poskytovateľom zdravotnej starostlivosti a pacientom vzniká na základe dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, ktorú pacient uzatvára s poskytovateľom. Poskytovateľ môže odmietnuť návrh na uzatvorenie dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, ak :
a) by uzatvorením takejto dohody prekročil svoje únosné pracovné zaťaženie, (ide o prípady, kedy je zdravotnícky pracovník nútený odmietnuť uzavrieť takúto dohodu vzhľadom na príliš veľký počet svojich pacientov)
b) osobný vzťah zdravotníckeho pracovníka k pacientovi nezaručuje objektívne hodnotenie jej zdravotného stavu
c) poskytovaniu zdravotnej starostlivosti bráni osobné presvedčenie zdravotníckeho pracovníka, ktorý má zdravotnú starostlivosť poskytovať (tento dôvod môže poskytovateľ uplatniť iba v prípadoch umelého prerušenia tehotenstva, sterilizácie a asistovanej reprodukcie)
Ak poskytovateľ odmietne návrh na uzatvorenie dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, príslušný samosprávny kraj preverí tieto skutočnosti na podnet pacienta a bezodkladne určí, ktorý poskytovateľ s ním uzatvorí takúto dohodu. Ak samosprávny kraj zistí, že odmietnutie uzatvorenia dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti nebolo opodstatnené, môže určiť aj poskytovateľa, ktorý návrh na uzatvorenie dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti odmietol. Poskytovateľ sa podľa možností určí tak, aby bol čo najmenej vzdialený od bydliska alebo pracoviska pacienta. Rozhodnutie lekára samosprávneho kraja je poskytovateľ povinný rešpektovať.
Odmietnutím návrhu na uzatvorenie dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti nie je dotknuté právo pacienta na poskytnutie neodkladnej starostlivosti. Dohoda o poskytovaní všeobecnej ambulantnej starostlivosti sa uzatvára v písomnej forme najmenej na šesť mesiacov; jedno vyhotovenie je súčasťou zdravotnej dokumentácie a druhé vyhotovenie sa odovzdá pacientovi alebo jeho zákonnému zástupcovi. U pacientov, ktorým služobný orgán alebo služobný úrad určil poskytovateľa, sa dohoda o poskytovaní zdravotnej starostlivosti uzatvára aj na dobu kratšiu ako šesť mesiacov.
Poskytovateľ môže odstúpiť od dohody iba z dôvodov neúnosného pracovného zaťaženia a osobitného vzťahu k pacientovi. Pacient môže od dohody odstúpiť aj bez uvedenia dôvodu. Odstúpenie od dohody musí mať písomnú formu.
Dohoda o poskytovaní všeobecnej ambulantnej starostlivosti zaniká smrťou pacienta, smrťou alebo zánikom poskytovateľa alebo uplynutím výpovednej lehoty pri odstúpení od dohody. U pacientov, ktorým služobný orgán alebo služobný úrad určil poskytovateľa, dohoda o poskytovaní zdravotnej starostlivosti u ich doterajšieho poskytovateľa zaniká dňom, ktorým pacientom služobný orgán alebo služobný úrad určil nového poskytovateľa.
Informačná povinnosť poskytovateľa zdravotnej starostlivosti voči pacientom a iným osobám je v zmysle zákona upravená nasledovne: „Ošetrujúci zdravotnícky pracovník je povinný informovať o účele, povahe, následkoch a rizikách poskytnutia zdravotnej starostlivosti, o možnostiach voľby navrhovaných postupov a rizikách odmietnutia poskytnutia zdravotnej starostlivosti.“ Z uvedeného vyplýva, že ide o zákonnú povinnosť pracovníka, ktorý zdravotnú starostlivosť realizuje. Teda argument, že pacient si nevyžiadal takúto informáciu, neobstojí. Zdravotnícky pracovník musí informovať svojich pacientov o postupe pri ich liečení, možnostiach liečby ako i o všetkých rizikách, ktoré by mohli vzniknúť v prípade, ak by pacient liečbu navrhnutú zdravotníckym pracovníkom odmietol. Ošetrujúci zdravotnícky pracovník je povinný poskytnúť poučenie zrozumiteľne, ohľaduplne, bez nátlaku, s možnosťou a dostatočným časom slobodne sa rozhodnúť pre informovaný súhlas a primerane rozumovej a vôľovej vyspelosti a zdravotnému stavu osoby, ktorú má poučiť. Každý, kto má právo na poučenie, má aj právo takéto poučenie odmietnuť. O odmietnutí poučenia sa urobí písomný záznam.
Zdravotnícki pracovníci takéto zákonné poučenie musia poskytnúť :
- osobe, ktorej sa má zdravotná starostlivosť poskytnúť (teda pacientovi),
- inej osobe, ktorú si táto osoba (pacient) určila,
- zákonnému zástupcovi (rodičovi), opatrovníkovi, poručníkovi,
- inej fyzickej osobe ako rodič, ktorá má maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti,
- osobe, ktorá má dieťa v náhradnej osobnej starostlivosti,
- osobe, ktorá má dieťa v pestúnskej starostlivosti (pestún),
- osobe, ktorá má záujem stať sa pestúnom a má dieťa dočasne zverené do starostlivosti,
-
štatutárnemu zástupcovi zariadenia, v ktorom sa vykonáva rozhodnutie súdu o nariadení ústavnej starostlivosti alebo rozhodnutie súdu o uložení ochrannej výchovy.
Body 3 až 8 sa uplatnia za predpokladu, že osobou, ktorej sa má zdravotná starostlivosť poskytnúť (pacientom), je maloleté dieťa, osoba pozbavená spôsobilosti na právne úkony alebo osoba s obmedzenou spôsobilosťou na právne úkony (teda osoba nespôsobilá dať tzv. „informovaný súhlas“). Informovaným súhlasom sa rozumie preukázateľný súhlas (nemusí byť daný písomne okrem prípadov, v ktorých to vyžaduje zákon. Informovaný súhlas je aj taký preukázateľný súhlas s poskytnutím zdravotnej starostlivosti, ktorému predchádzalo odmietnutie poučenia, to sa netýka prípadov, kedy musí byť pacient poučený a musí poskytnúť písomný informovaný súhlas.
Ide o nasledovné prípady a osoby :
1. osoba, ktorá sa zúčastňuje biomedicínskeho výskumu (t.j. na ktorej sa takýto výskum vykonáva)
2. darca orgánu, tkanív alebo buniek
3. príjemca orgánu, tkanív alebo buniek
4. osoba, ktorá chce byť sterilizovaná
Súhlas so spôsobom liečby (informovaný súhlas) dáva :
1. pacient
2. zákonný zástupca (body 3 až 8 uvedené vyššie), ak pacientom je osoba nespôsobilá dať informovaný súhlas
V prípade ženy, ktorá písomne požiadala o utajenie svojej osoby v súvislosti s pôrodom, je ošetrujúci zdravotnícky pracovník povinný poskytnúť poučenie tejto žene. Informovaný súhlas dáva žena, ktorá písomne požiadala o utajenie svojej osoby v súvislosti s pôrodom. Ak zákonný zástupca odmietne dať informovaný súhlas, poskytovateľ zdravotnej starostlivosti môže podať návrh na súd, ak je to v záujme pacienta nespôsobilého dať informovaný súhlas. V tomto prípade súhlas súdu s poskytnutím zdravotnej starostlivosti nahrádza informovaný súhlas zákonného zástupcu pacienta. Do rozhodnutia súdu možno vykonávať len také zdravotné výkony, ktoré sú nevyhnutné na záchranu života pacienta.
Súhlas pacienta alebo iných osôb sa nevyžaduje v prípadoch :
a) neodkladnej starostlivosti, ak nemožno včas získať informovaný súhlas, ale ho možno predpokladať, (príklad: autonehoda, kedy je pacient vážne zranený a v bezvedomí)
b) ochranného liečenia uloženého súdom, (príklad: pacienti závislí na alkohole alebo drogách)
c) ústavnej starostlivosti, ak ide o osobu, ktorá šíri prenosnú chorobu, ktorá závažným spôsobom ohrozuje jej okolie, (príklad: pacient nakazený maláriou, variolou a pod.)
d) ambulantnej starostlivosti alebo ústavnej starostlivosti, ak ide o osobu, ktorá v dôsledku duševnej choroby alebo s príznakmi duševnej poruchy ohrozuje seba alebo svoje okolie, alebo ak hrozí vážne zhoršenie jej zdravotného stavu. (príklad: pacient trpiaci schizofréniou alebo obsedantno – kompulzívnymi poruchami v ústavnej starostlivosti)
Poskytovanie zdravotnej starostlivosti patrí medzi najzákladnejšie práva každej fyzickej osoby. Toto právo sa zaručuje rovnako každému v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v zdravotnej starostlivosti .V súlade s touto zásadou sa zakazuje diskriminácia aj z dôvodov pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, zdravotného postihnutia, veku, majetku, rodu alebo iného postavenia. Každý, kto sa domnieva, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli dotknuté v dôsledku nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania, môže sa domáhať právnej ochrany na súde.
Každý má právo na slobodný výber poskytovateľa zdravotnej starostlivosti.
Existujú však i výnimky, ktoré sa týkajú :
- osoby, ktorá je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody,
- žiadateľa o azyl
- príslušníkov ozbrojených síl Slovenskej republiky,
- príslušníkov Policajného zboru,
- príslušníkov Slovenskej informačnej služby,
- príslušníkov Národného bezpečnostného úradu,
- príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže,
- príslušníkov Železničnej polície,
- príslušníkov Hasičského a záchranného zboru,
ak takýmto osobám určil poskytovateľa služobný orgán alebo služobný úrad.
Pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti má každý právo najmä na :
a) ochranu dôstojnosti, rešpektovanie svojej telesnej integrity a psychickej integrity,
b) informácie týkajúce sa jeho zdravotného stavu, (zdravotnícky pracovník teda musí informovať pacienta, akou chorobou trpí a nesmie mu takúto informáciu zatajovať)
c) informácie o účele, povahe, následkoch a rizikách poskytnutia zdravotnej starostlivosti, o možnostiach voľby navrhovaných postupov a rizikách odmietnutia poskytnutia zdravotnej starostlivosti, (pacient má napríklad právo na informáciu, či je možné pri operácii použiť iné postupy alebo materiály a právo voľby takéhoto postupu alebo materiálu)
d) odmietnutie poskytnutia zdravotnej starostlivosti okrem prípadov, v ktorých možno poskytnúť zdravotnú starostlivosť bez informovaného súhlasu
e) rozhodnutie o svojej účasti na výučbe alebo na biomedicínskom výskume, (pacienta nemožno prinútiť, aby sa stal účastníkom takéhoto výskumu)
f) odmietnutie odoberania a prenosu orgánov, tkanív a buniek po svojej smrti, (pacient má právo odmietnuť pre prípad smrti, aby boli jeho orgány /obličky, pečeň.../ určené na darovanie inej osobe)
g) zachovanie mlčanlivosti o všetkých údajoch týkajúcich sa jeho zdravotného stavu, o skutočnostiach súvisiacich s jeho zdravotným stavom, ak nie je zdravotnícky pracovník zbavený tejto mlčanlivosti. Práve toto ustanovenie jasne deklaruje, že „LEKÁRSKE TAJOMSTVO“ nie je iba teoretický pojem, ale že ide o zákonnú povinnosť poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Povinnosti mlčanlivosti môže zdravotníckeho pracovníka zbaviť iba osoba, ktorej sa skutočnosti týkajú (teda sám pacient), alebo orgán príslušný na vydanie povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti (Ministerstvo zdravotníctva SR alebo príslušný Samosprávny kraj), a to na žiadosť orgánov činných v trestnom konaní a súdov.
h) zmiernenie utrpenia, (napríklad podanie utišujúcich liekov)
i) humánny, etický a dôstojný prístup zdravotníckych pracovníkov.
Zdravotnícky pracovník môže v občianskoprávnom, prípadne v trestnom konaní vystupovať v postavení svedka, pokiaľ vypovedá o skutočnostiach dôležitých pre konanie, o ktorých sa dozvedel. Najčastejšie sa zdravotnícky pracovník dostáva do postavenia svedka v trestnom konaní a to v súvislosti s ošetrovaním obetí násilných trestných činov. Povinnosť svedčiť je v občianskoprávnom i trestnom konaní všeobecná. V zmysle Občianskeho súdneho poriadku (§126) je každý občan povinný ustanoviť sa na predvolanie na súd a vypovedať ako svedok. Musí vypovedať pravdu a nič nezamlčovať. Výpoveď môže odoprieť len vtedy, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkym osobám, o dôvodnosti odopretia výpovede rozhodne súd.
V trestnom konaní je každý povinný (podľa §127 ods.1 Trestného poriadku) ustanoviť sa na predvolanie a vypovedať ako svedok o tom, čo mu je známe o trestnom čine a o páchateľovi alebo okolnostiach dôležitých pre trestné konanie. Povinnosť svedčiť teda platí bez výnimky aj pre zdravotníckeho pracovníka. Z hľadiska postavenia zdravotníckeho pracovníka ako svedka je vzhľadom na existenciu lekárskeho tajomstva, ktorým je viazaný, situácia iná ako v prípade iných svedkov. Občiansky súdny poriadok ustanovuje, že dokazovanie treba vykonávať tak, aby sa zachovávalo štátne, hospodárske, obchodné a služobné tajomstvo a štátom uznaná povinnosť mlčanlivosti (teda aj lekárske tajomstvo zdravotníckych pracovníkov). V týchto prípadoch možno vykonať výsluch len vtedy, ak vypočúvaného oslobodil od povinnosti zachovať tajomstvo alebo mlčanlivosť príslušný orgán alebo ten, v záujme ktorého má túto povinnosť (pacient). V trestnom konaní je tento postup obdobný. Svedok nesmie byť vypočúvaný vtedy, keby svojou výpoveďou porušil zákonom alebo medzinárodnou zmluvou uloženú alebo uznanú povinnosť mlčanlivosti, okrem prípadu, že bol od tejto povinnosti príslušným orgánom alebo tým, v ktorého záujme túto povinnosť má (pacient), oslobodený. Pokiaľ teda zdravotnícky pracovník nie je zákonným spôsobom zbavený povinnosti mlčanlivosti, vypovedať nesmie. Zákaz výsluchu sa však nevzťahuje na svedeckú povinnosť týkajúcu sa trestného činu, ktorý má svedok (zdravotnícky pracovník) povinnosť prekaziť.
Autor Mgr. Lukáš Peško dáva súhlas so zverejnením textu.
