Reakcie človeka, ktorý sa dozvie o svojom veľmi ťažkom ochorení sú rôzne - od plaču až po isté verbálne agresívne správanie sa. Na jednej strane chce, aby rodina prejavovala záujem, na druhej, akoby ho tento záujem obťažoval.
Ako sa majú správať najbližší rodinní príslušníci ?
Prvé reakcie na mimoriadne nepríjemnú informáciu o závažnom ochorení majú typické prejavy - od šoku, cez snahu popierať ich pravdivosť, cez hľadanie možných príčin (nie zriedka aj vinníkov), vrátane konečnej fázy vysporiadania sa s toto hroznou realitou. Tak nejako to prebieha u postihnutého jedinca. Podobne však reaguje aj najbližšie okolie. U blízkych ľudí sa naviac často objavujú nepríjemné pocity viny z vlastnej neschopnosti pomôcť.
Proces adaptácie na tento šok pritom v mnohom závisí od kvality usporiadania osobnosti človeka. Čím viac neistoty a nerozhodnosti, tým viac nevyrovnanosti zaznamená v prejavoch chorého jeho najbližšie okolie. Pomôcť, v takejto situácii je pomerne ťažké, pomoc ani rada nie sú jednoduché, pretože predpokladajú poznanie osobnostných kvalít chorého. Výkyvy vo vynucovaní si záujmu a opatery striedané odmietaním môžu skôr poukazovať na ťažkosti človeka, ktorý mal sklony k podobným nepredvídateľným reakciám aj pred objavením sa ťažkej choroby. Najmenej zla napáchajú rodinní príslušníci, ak sa vynasnažia poskytovať pomoc a záujem o chorého v miernejšej intenzite. Je dôležité, aby si chorý človek neustále uvedomoval, že jeho rodina je pri ňom a poskytne mu pomoc iba v rozsahu ich možností. Nie je šťastné preháňať to s pomoci a pozornosťou.
Podobne ťažké je čo najúčinnejšie posúdenie tej fázy vývoja choroby, kedy pomoc a starostlivosť sú kompetentní poskytovať iba odborníci. Každopádne najnešťastnejším riešením je, aby rodinní príslušníci sa za každú cenu snažili pomáhať nad rámec svojich možností, čo často vyvolá určité emocionálne vydieranie príbuzných zo strany chorého.
Nie je to obvykle tak, že naša účasť a emočná podpora sú tou najreálnejšou formou pomoci ťažko chorému ?
