PODPORTE NAŠU ČINNOSŤ

navštívte

NÁŠ OBCHOD

 

ODPORÚČAME

__________________

.

PODPORUJÚ NÁS

 
Medtronic SK
 
 
 
www.zzz.sk
 
NaviPro
 
 
 
  

 

_________________

 

Zobrazuje stav

od 1.mája 2010

 

free counters

 

 

_________________

O OBEZITE

Ústav patologickej fyziológie
Lekárskej fakulty Univerzity P.J. Šafárika, Košice
Študijné materiály z patologickej fyziológie
školský rok 2001/2002



OBEZITA

1. Definícia obezity

Obezita (tučnota) je stav charakterizovaný nadmerným nahromadením tuku v organizme. Vzniká následkom dlhodobého nadmerného príjmu energie a jej zníženej spotreby. Naproti tomu nadmerná hmotnosť, termín, ktorý sa často zamieňa s obezitou, znamená len zvýšenie telesnej hmotnosti nad dohodnuté štandardy (spravidla definované vo vzťahu k telesnej výške) bez ohľadu na to, čím je spôsobené (napr. zvýšenou masou svalov). Odlíšenie nadmernej hmotnosti nezapríčinenej obezitou od obezity v praxi nie je problém. Jednoduchý ukazovateľ nadmernej hmotnosti je index telesnej hmotnosti (body mass index - BMI) alebo Queteletov index. BMI dostaneme delením hmotnosti v kilogramoch štvorcom telesnej výšky v metroch (kg/m2). Prijateľnými hodnotami BMI v bežnej populácii sú hodnoty medzi 19 a 25. Podľa BMI možno hovoriť o štyroch stupňoch obezity (tab. 1). Nakoľko viac ako polovica telesného tuku je uložená v podkoží, veľmi rozšíreným kritériom používaným na diagnózu tučnoty je hrúbka kožnej krkvy. Tá sa zisťuje na viacerých miestach (zvyčajne nad bicepsom, tricepsom, subskapulárne a suprailiakálne); zo získaných výsledkov, za použitia rovníc odvodených z denzitometrických meraní pod vodou sa stanoví podiel telesného tuku. O relatívnom podiele tuku v organizme rozhodujú viaceré faktory, medzi ktoré patrí aj pohlavie, vek, vonkajšia teplota a stupeň fyzickej aktivity. Obsah tuku narastá u oboch pohlaví po puberte. Vo veku 18 rokov má zdravý muž 15-18 % a žena 20-25 % tuku v tele. Za akceptovateľnú hodnotu sa považuje 10-20 % tuku u mužov a 20-30 % tuku u žien. Z hľadiska morbidity a mortality obéznych ľudí má veľký význam regionálna distribúcia tuku. Distribúciu tuku možno jednoducho zistiť z pomeru obvodu pásu a bokov (WHR = waist to hip ratio). Tento pomer sa normálne pohybuje medzi 0,7 a 1,0. Ak je u mužov WHR vyšší ako 1,0 a u žien vyšší ako 0,8, ide o obezitu hornej časti tela (p. x.x). Ešte jednoduchšia je metóda merania obvodu pásu bez ohľadu na výšku. U mužov je obezita nad 102 cm, u žien nad 88 cm.


2. Etiológia – biochemické mechanizmy

Nadmerné množstvo tuku v tele sa tvorí vždy vtedy, keď je nepomer medzi energetickým príjmom a výdajom. Najväčší výdaj energie predstavuje bazálny metabolizmus (asi 75 % celkového energetického výdaja), menej energie sa spotrebuje pri rôznych formách fyzickej aktivity (asi 10-15 %), pri tvorbe tepla po príjme potravy (asi 10-15 %) a pri pôsobení rôznych iných stimulov (stres, chlad a pod.). Už jednopercentná nerovnováha v energetickej bilancii spôsobí za jeden rok jeden kilogram prírastku hmotnosti. Nakoľko tukové tkanivo obsahuje asi 75 % tuku, ktorý je hlavnou zásobnou formou energie, obézni jedinci skladujú približne 30 000 kJ (7 000 kcal) v každom kilograme nadmernej hmotnosti. Príčin vedúcich k energetickej nerovnováhe môže byť viacero a zrejme sa u jednotlivých obéznych ľudí rôzne kombinujú. Bazálny metabolizmus môže varírovať v rozsahu až 25-30 %. Pri takých veľkých rozdieloch v bazálnej spotrebe energie je jasné, že daný energetický príjem spôsobuje u jedného zvyšovanie hmotnosti, kým u druhého môže spôsobiť jej úbytok. Energia je potrebná aj na svalovú prácu pri rôznych formách fyzickej aktivity. Účinnosť svalovej práce (podiel energie použitej na prácu z energie vytvorenej prácou) je asi 30 % a je rovnaká u chudých aj u obéznych, ale väčšina obéznych jedincov je spravidla fyzicky menej aktívna. Čo sa týka výdaja energie po príjme potravy, táto tzv. termogénna odpoveď je nízka a aj rozdiely medzi chudými a obéznymi sú malé alebo žiadne. Jestvujú, však, rozdiely vo výdaji energie medzi chudými a tučnými, a to pri nadmernom príjme potravy. Štúdie u chudých ľudí, ktorí sa prejedali počas 10 dní alebo dlhšie (denný energetický príjem bol zvýšený o 500 kJ) ukázali, že u nich došlo k "plytvaniu" energiou, ktoré sa nezistilo u obéznych dobrovoľníkov s rovnako veľkým nadmerným energetickým príjmom. Množstvo energie potrebné na udržiavanie zvýšenej hmotnosti u predtým chudých jedincov bolo omnoho vyššie ako na udržiavanie rovnakého stupňa zvýšenej hmotnosti u pôvodne obéznych ľudí. Hoci dôvod tohoto nálezu nie je jasný, predsa poukazuje na zvýšenú schopnosť "využívania" energie (jej ukladania vo forme tuku) u obéznych jedincov. Ponúka sa aj niekoľko viac-menej špekulatívnych názorov, ktoré sa pokúšajú vysvetliť, prečo niektorým obéznym jedincom chýbajú obranné mechanizmy, ako sú straty tepla, ktoré v prípade prejedania fungujú u chudých jedincov. Jedným z nich je zvýšená aktivita tzv. substrátových cyklov u chudých a naopak ich znížená aktivita u tučných jedincov. Mechanizmus substrátového cyklu možno ilustrovať na príklade fosforylácie a defosforylácie glukózy; energia z ATP spotrebovaná pri fosforylácii glukózy sa uvoľní vo forme tepla pri hydrolytickom štiepení glukóza-6-fosfátu opakovanie cyklu vedie k stratám nadbytočnej energie namiesto jej uloženia do tukových zásob. Iný možný mechanizmus predstavujú možné individuálne rozdiely v energetických nárokoch transportných systémov. Energetické požiadavky najrozšírenejšieho aktívneho transportného systému Na+K+-ATP-ázy predstavujú 20-45 % bazálnej potreby energie organizmu. Ak sa použije menej energie na prečerpávanie sodíka a draslíka cez bunkovú membránu, viac energie sa môže uskladniť vo forme tuku.


3. Genetické pozadie obezity

Rozdiely medzi jednotlivými osobami v zisku energie po nadmernom príjme potravy nepochybne ovplyvňuje genotyp. Význam úlohy genetických faktorov pri vzniku obezity podporujú tak pokusy na zvieratách, ako aj štúdie telesnej hmotnosti v rodinách s obéznymi členmi, štúdie dvojčiat, adoptovaných detí a ich adoptívnych rodičov. Obezita následkom prejedania (dôkaz bohatstva) je jednoznačne následok exogénneho faktora. Zložitejšia je situácia v prípade obezity s preukázaným familiárnym hromadením. Dlho sme si mysleli, že je to následok zdedeného prostredia, stravovacích návykov a životného štýlu. Tieto predstavy vyvrátili štúdia na dvojčatách a adoptovaných deťoch. Ukázalo sa, že BMI silne koreluje s telesnými danosťami biologickej matky. Pravdepodobne sa nededia len morfologické predpoklady pre obezitu ale aj chuť do jedla a determinácia utilizácie energie. Vonkajšie prostredie môže zohrať významnú ú-lohu vo fenotypovom prejave týchto predpokladov. Celý rad neúspešných odtučňovacích kúr poukazuje na to, že organizmus si tukové tkanivo chráni (fylogenetická pamäť na zlé časy, intróny ?????). Za fyziologických podmienok tukové tkanivo predstavuje asi 1% z hmotnosti tela. To je udržiavané prísnymi regulačnými mechanizmami. Nadmerný príjem potravy je signálom pre mozog, znižuje sa chuť do jedla a zvyšuje sa utilizácia energie. Toto pôsobí ako pomalý, dlhodobý feedbackový mechanizmus.

O podstate tohto regulačného mechanizmu sú rôzne predstavy.
Lipostázový model:
stála úroveň tukového tkaniva v organizme.
Glukostázový model:
hľadina glukózy v krvi má kľúčové postavenie v homeostáze energie.
Termostázový model:
do centra stavia hnedé tukové tkanivo, a reguláciu telesnej teploty (pomocou termogenínu).
 

Bez ohľadu na to, o ktorý mechanizmus regulácie ide, je isté, že set point (bod citlivosti systému) a jeho nastavená hľadina určujú telesnú hmotnosť. Genetické (segregačné) pokusy ukázali, že obezita je regulovaná niekoľkými hlavnými génmi. Pokiaľ o centrálnom riadení chuti do jedla a príjmu potravy boli dôkazy, periférny článok feedbackového mechanizmu bol neznámy. Pri štúdiu genetických spojov (genetic linkage study) sa zistil vzťah medzi BMI a TNF-a (tumor necrosis factor). Dokázalo sa, že u obéznych jedincov je expresia génu TNF-a zvýšená. To má za následok inzulínovú rezistenciu, nakoľko TNF-a blokuje prenos signálu z inzulínového receptoru a tým inzulínový efekt. Podobný účinok (zvýšenie inzulínovej rezistencie) mal aj gén pre b2-adrenergný receptor. Je známych mnoho inbredných línii zvierat u ktorých za obezitu je zodpovedný jeden gén (napr. ob/ob a db/db myši). Pri pozičnom klónovaní v roku 1994 objasnili štruktúru myšacieho i ľudského ob génu. Ob gén sa exprimuje len v tukových bunkách a kóduje mRNA o 4,5 kb. Táto kóduje protein obsahujúci 167 aminokyselín a veľkosti 16 kDa. Tento proteinový produkt bol nazvaný leptín. Leptín znižuje chuť do jedla a zvyšuje využitie energie (zvyšuje fyzickú aktivitu a tvorbu tepla). U tučných db/db myšiek zistili vysoké hľadiny leptínu s normálnou štruktúrou, čiže sa predpokladala rezistencia na leptín. Po objasnení štruktúry db génu sa zistilo, že kóduje leptínový receptor, a exprimuje sa vo zvýšenej miere v hypotalame. U db/db myšiek následkom splicing mutácie chýba cytoplazmatická oblasť receptoru, čo znemožňuje signálnu transdukciu.

Objavenie ob a db génu vysvetlilo niektoré poznatky okolo obezity:
Centrum chuti do jedla a utilizácie energie je v hypotalame.

Poškodenie ventromediálneho hypotalamu vedie k obezite, stimulácia znižuje chuť do jedla a zvyšuje utilizáciu energie.
Násilné prekŕmovanie pokusných zvierat viedlo k vzrastu depotu tukového tkaniva, po návratu k normálnemu kŕmnému režímu sa ich hmotnosť upraví.
Chirurgické odstraňovanie tuku vyvolá zvýšenú chuť do jedla, prežieranie a vzrast zostávajúcich depotov tuku.
Pri parabióze (spoločný, chirurgický krvný obeh), prekŕmenie jedného zo zvierat vyvolá nechuť a chudnutie u druhého zvieraťa.
Lézia ventromediálneho hypotalamu u jedného z parabiotických zvierat vyvolá tučnotu, zatiaľčo u druhého pokles hmotnosti.

Pri parabióze ob/ob a normálnej myšky, ob/ob myš žerie menej a menej.

Pri parabióze ob/ob a normálna myšky, ob/ob myš žerie menej a menej pribere ako jeho súrodenci.

Pri parabióze db/db a normálnej myšky, normálna myš hladuje a hynie hladom.

Pri parabióze ob/ob a db/db myšiek, ob/ob myška chudne následkom vysokých hladín leptínu produkovaných db/db myškou, lebo ob/ob myška nemá poškodené receptory pre leptín.
Feedbackový mechanizmus chuti do jedla s leptínom spočíva v tom, že následkom príjmu potravy sa zvyšuje hladina inzulínu v krvi, čo vedie k zvýše
niu hmoty tukového tkaniva (a k zvýšeniu exprimácie leptínu tukovými bunkami). Leptín produkovaný tukovými bunkami pôsobí na bunky hypotalamu, kde blokuje tvorbu neuropeptid Y (NP-Y), ktorý zvyšuje chuť do jedla. To potvrdzuje, že:

Intracerebrálna infúzia NP-Y zvyšuje hladinu leptínovej mRNA v tukovom tkanive.
V hypotalame ob/ob myšiek je vysoká hladina NP-Y, nakoľko nie je u nich funkčný leptín.
Po podaní leptínu klesá hladina NP-Y, čo vyvolá príslušné metabolické zmeny.

Po intracerebroventrikulárnom podaní leptín pôsobí aj v menších dávkach, než pri periférnom podaní.

V hypotalame boli objavené vysokoafinitné leptínové receptory.

Vonkajšie vplyvy, ktoré treba brať do úvahy v súvislosti s nadmerným hromadením tuku v tele, zahrňujú:

- stravovacie návyky v rodine
- zníženú fyzickú aktivitu
- ľahkú dostupnosť potravy
- sociálne a ekonomické podmienky
- kultúrne a etnické zvyklosti

- psychologické vplyvy (napr. používanie potravy ako odmeny alebo ako prostriedku na potlačenie nepríjemných situácií).
Endokrinné poruchy sú zriedka príčinou obezity. Zvýšené množstvo tuku sa pozoruje u pacientov s Cushingovým syndrómom, inzulinómom, hypogonadizmom a hypopituitarizmom. Hypotalamická obezita je u ľudí zriedkavá, ale ľahko sa dá vyvolať u zvierat. V hypotalame bola dokázaná prítomnosť centra hladu. Dráždenie tohto centra vedie ku zvýšenému príjmu potravy. Toto centrum môže byť regulované neuropeptidom Y a endogénnym leptínom. Najčastejšími príčinami poškodenia hypotalamu u ľudí, ktoré môže byť spojené s obezitou, sú trauma, malignita a zápalové procesy. Zriedkavý výskyt obezity pri neuroendokrinných ochoreniach ešte neznamená, že u tučných inak zdravých jedincov, pri príjme potravy a fyzickej aktivite porovnateľnej s chudými jedincami, nemôže ísť o neuroendokrinnú poruchu regulácie energetickej bilancie - ako príčinu tučnoty. Z hľadiska krátkodobej regulácie príčinou energetickej nerovnováhy by mohla byť nedostatočná odpoveď cholecystokinínu, ktorý sa považuje za najdôležitejší signál pocitu nasýtenia, na prí-jem potravy. Pocit nasýtenia by mohli modulovať aj iné gastrointestinálne hormóny (bombezín, somatostatín, gastrín uvoľňujúci peptid a glukagón). Porucha dlhodobého regulačného systému by mohla nastať v dôsledku dlhodobého "nastavenia" hypotalamického "centra sýtosti" na vyššiu úroveň, čo inými slovami znamená, že na vyvolanie pocitu nasýtenia treba skonzumovať viac potravy. Nemožno vylúčiť genetickú podmienenosť tejto poruchy, pričom jedným z jej mechanizmov by mohla byť nedostatočná tvorba leptinu v tukovom tkanive tučných. Objaviteľ leptinu (z gr. leptos - štíhly) Dr. Jeffrey Friedman predpokladá, že táto látka, ktorá bola pripravená pomocou génových manipulácií na báze tzv. "ob" génu, izolovaného z tukového tkaniva myší, v r. 1994, je takmer iste hormón, ktorý sa dostáva z tukového tkaniva krvou do mozgu, kde pôsobí mechanizmom spätnej väzby - keď je leptinu málo, zvyšuje sa pocit hladu (chuť do jedenia), teplota tela sa znižuje a metabolizmus sa spomaľuje; keď je leptinu veľa, situácia je opačná. Väzbou na špecifické receptory hypotalamu inhibuje syntézu a uvoľnenie neuropeptidu Y. Tento neuropeptid zvyšuje príjem potravy a znižuje tvorbu tepla.Takýmto spôsobom sa mozog usiluje udržať stálu telesnú hmotnosť, len s malými odchýlkami. Obézne myši, ktoré pre poruchu v "ob" géne netvoria leptin, tučnejú, ale keď tento proteín denne dostávajú, chudnú. Na chudnutí spôsobenom podávaním leptínu sú povzbudivé aj tieto dve skutočnosti, že po dosiahnutí optimálnej hmotnosti myši prestali chudnúť a pri chudnutí sa strácal iba tuk, nedošlo k oslabeniu svalu, ako je to v prípade obmedzenia energetického príjmu.
Natíska sa otázka, či by leptin mohol byť užitočný aj u ľudí, ktorí majú problémy s udržiavaním normálnej hmotnosti (pri porovnateľnom energetickom príjme a fyzickej aktivite ako u chudých); odpoveď na túto otázku snáď dá pokusná aplikácia leptínu u ľudí, s ktorou mieni začať firma Amgen (vlastník práv na výrobu produktov na báze "ob" génu) v r.1996. V posledných rokoch sa veľa hovorí o stresových situáciách ako príčine mnohých civilizačných ochorení. Stres, charakterizovaný aktiváciou komplexných nervových a humorálnych mechanizmov, môže byť podľa Bjö rntorpovej hypotézy neuroendokrinnej dysregulácie príčinou centrálnej obezity. V súlade s touto hypotézou, sociálne, behaviorálne i biologické stimuly vnímané ako stresové, môžu iniciovať neuroendokrinnú dysreguláciu rezultujúcu v androidnom type ukladania tuku (s väčším množstvom abdominálneho tuku u mužov a so zvýšeným rizikom vývoja androidnej obezity u žien). Akumulácia tuku v abdominálnej viscerálnej oblasti sa dáva do súvisu so zvýšenou sekréciou kortizolu (ako výsledku aktivácie osi hypotalamus-hypofýza-nadoblička) v kombinácii s nízkou sekréciou se-xuálnych steroidov, najmä testosterónu a progesterónu (ako následku inhibičného pôsobenia CRH na sekréciu GnRH). Za zmienku stojí, že u tučných môže byť stresorom aj tzv. antifat racism, ktorým sa uzatvára bludný kruh, ďalej zhoršujúci ich situáciu. Príčinou regionálnych rozdielov v distribúcii tuku je pravdepodobne nerovnováha neurohormonálne regulovaných procesov lipolýzy a antilipolýzy. Nižší antilipolytický účinok inzulínu na vis-cerálny tuk v porovnaní s periférnym subkutánnym tukom je už dávnejšie známy. V r. 1994 bol publikovaný prvý dôkaz o poruche lipolýzy-antilipolýzy na celulárnej úrovni, keď sa u žien s centrálnou obezitou zistila znížená odpoveď b2-adrenergných receptorov abdominálneho tukového tkaniva na katecholamíny, a to v dôsledku nízkej hustoty týchto receptorov. U obéznych mužov bola b2-adrenergná aktivita normálna, ale aktivita antilipolyticky pôsobiacich a-receptorov bola zvýšená. Tieto nálezy poukazujú na zníženú schopnosť obéznych jedincov mobilizovať tuky počas fyziologickej výzvy, akou je napr. hladovanie alebo fyzická činnosť, hoci v pokoji môže byť lipolytická aktivita normálna alebo dokonca zvýšená. Spomenúť treba aj silný antilipolytický účinok neuropeptidu Y, ktorý sa skladuje v nervových zakončeniach sympatika spolu s noradrenalínom, a peptid YY, ktorý syntetizujú intestinálne endokrinné bunky; tieto peptidy po centrálnom podaní vyvolávajú zvýšenie príjmu potravy. Aj lokálna tvorba autokrinných/parakrinných pôsobkov (napr. IGF) by mohla byť zodpovedná za rozdiely medzi chudými a tučnými v tvorbe tukových buniek z ich prekurzorov.


4. Rast tukového tkaniva

Tukové tkanivo sa môže zväčšiť tak v dôsledku zvýšenia počtu adipocytov (hyperplázia), ako aj v dôsledku zväčšenia tukových buniek (hypertrófia). Počet tukových buniek je síce determinovaný v raných štádiách života, môže sa však pravdepodobne zvýšiť aj počas ďalšieho vývoja, a to premenou prekurzorových preadipocytov na adipocyty; k tejto premene by mohla prispieť aj pozitívna energetická bilancia. Veľkosť adipocytov závisí od rovnováhy medzi skladovaním a uvoľňovaním triacylglycerolov (TAG). Zvýšený príjem potravy a zvýšená sekrécia inzulínu podporujú lipogenézu, kým zvýšená fyzická aktivita a zvýšená sekrécia lipolytických hormónov podporujú utilizáciu tuku. Najdôležitejšími regulátormi lipolýzy sú adrenalín a noradrenalín, ktoré pôsobia lipolyticky cez b-receptory a antilipo-lyticky cez a-receptory, takže lipolýza-antilipolýza bude závisieť od rovnováhy medzi stimuláciou a- a b-adrenergných receptorov. Do regulácie lipolýzy sú zapojené aj ďalšie hormóny, ako sú rastový hormón, glukagón, ACTH a iné. Nakoľko tukové bunky žijú veľmi dlho, ich veľkosť môže kolísať v závislosti od množstva skladovaných TAG, ale ich počet sa mení málo alebo vôbec nie. Z toho vyplýva, že jedinci s tzv. "hyperplastickou" obezitou majú počas života zvýšený počet adipocytov a akýkoľvek úbytok ich hmotnosti ide len na úkor zmenšenia tukových buniek (na normálnu alebo dokonca podnormálnu veľkosť) bez zníženia ich počtu.


5. Typy obezity
Podľa toho, kde je nadmerný tuk v tele prevažne uložený, rozlišujú sa dva typy obezity:

- obezita hornej časti tela, označovaná aj ako abdominálna, androidná, mužská alebo - centrálna obezita,
- obezita dolnej časti tela, známa aj ako gluteálno femorálna - gynoidná, ženská alebo periférna obezita.

J. Vague ako prvý už v r. 1947 upozornil na význam regionálnej distribúcie tuku pre vznik metabolických komplikácií obezity. Podľa neho androidná obezita, tak u mužov ako aj u žien, je spojená s aterosklerózou, diabetes mellitus a dnou. Vagueovo pionierske pozorovanie potvrdili mnohé štúdie publikované v osemdesiatych rokoch. Jednoduchými antropometrickými meraniami, ako sú hrúbka kožnej krkvy, či pomer pás-boky, nie je možné úplne presne určiť distribúciu tuku v organizme. Toto umožňuje počítačová tomografia, pomocou ktorej sa dá presne zmerať podkožné i hlbšie uložené tukové tkanivo na ktoromkoľvek mieste tela.

Na základe takéhoto určenia distribúcie tukového tkaniva, C. Bouchard publikoval v r. 1991 návrh na rozdelenie ľudskej obezity na štyri typy:
Prvý typ charakterizuje nadmerná hmotnosť tela alebo nadmerné množstvo tuku bez jeho zvláštnej koncentrácie na niektorom mieste tela.
Druhý typ je definovaný ako nadbytok subkutánneho tuku na trupe, najmä v abdominálnej oblasti; tento typ je analogický s androidným alebo mužským typom obezity.
Tretí typ je charakterizovaný prítomnosťou nadmerného množstva tuku v abdominálnej - viscerálnej oblasti a označuje sa ako abdominálna viscerálna obezita.
Štrvtý typ predstavuje gluteálno-femorálnu obezitu a vyskytuje sa hlavne u žien (gynoidná obezita).

Tukové tkanivo mužov a žien s abdominálnou subkutánnou alebo viscerálnou obezitou (typy 2 a 3) je charakterizované veľkými tukovými bunkami, zvýšenou aktivitou lipoproteinovej lipázy (kľúčového regulátora akumulácie tuku), zvýšenou lipolytickou aktivitou a nízkym antilipolytickým účinkom inzulínu. Na druhej strane, depozícia tuku v dolnej časti tela (typ 4) je spojená s hyperpláziou tukových buniek, čím by sa dali vysvetliť ťažkosti so znižovaním hmotnosti u mnohých žien s gluteálnofemorálnou obezitou. Faktory rozhodujúce o uložení tuku v torako-abdominálnej, resp. viscerálnej oblasti u mužov a žien nie sú v súčasnosti známe. Uvažuje sa o možnej úlohe glukokortikoidov (čo by podporovala prítomnosť centrálnej obezity pri Cushingovom syndróme), sexuálnych steroidov, (pre čo svedčí rozdielna distribúcia tuku u mužov a žien), inzulínu (viscerálna obezita pri inzulinóme), o už spomenutých regionálnych rozdieloch v regulácii lipolýzy a pod., ale presnú odpoveď prinesie zrejme len budúcnosť.


6. Zdravotné riziká obezity

Narušené sociálne vzťahy, strata sebavedomia, úzkosť, zlosť nad sebou samým a pod., nie sú jedinými starosťami obéznych jedincov. Už od Hippokratových čias je známe, že obezita vedie k predčasnej smrti a od Vaguea sa datuje pozorovanie, že obezita hornej časti tela má zo zdravotného hľadis-ka signifikantne horšiu prognózu ako obezita dolnej časti tela.
Metabolické a klinické zmeny pri abdominálnej obezite sú analogické s tzv. "metabolickým syndrómom" (popísaným Reavenom v r. 1988), ktorý okrem obezity zahrňuje:

- inzulínovú rezistenciu
- hyperinzulinémiu
- porušenú glukózovú toleranciu alebo NIDDM (diabetes mellitus nezávislý od inzulínu)
- zvýšenú hladinu triacylglycerolov (najmä vo frakcii VLDL)
- zníženú hladinu HDL-cholesterolu
- hypertenziu
- zvýšené riziko makrovaskulárnych ochorení (aterosklerózy, ischemickej choroby srdca).
 

Kauzálne vzťahy v tomto syndróme nie sú jasné; niektorí autori považujú za hlavnú príčinu hypertenzie, androidnej obezity, porúch glykoregulácie a lipidového metabolizmu inzulinorezistenciu, (ktorá u predisponovaných jedincov trvá pravdepodobne celý život) s následnou hyperinzulinémiou. Jednou z príčin, ktoré môžu viesť k rozvoju alebo zhoršeniu už jestvujúcej hyperinzulinémie a/alebo inzulinorezistencie, a tým akcelerovať kaskádu patomechanizmov metabolického syndrómu, je výživa, najmä vysoký prívod sacharózy (alebo jej fruktózovej zložky) a saturovaných tukov v diéte. Pri vzniku niektorých metabolických zmien sprevádzajúcich viscerálnu obezitu hrajú pravdepodobne dôležitú úlohu voľné mastné kyseliny (VMK). Predpokladá sa, že vysoká lipolytická aktivita adipocytov omenta vedie k zvýšenému toku VMK do pečene. Vysoké hladiny VMK znižujú hepatálnu extrakciu inzulínu, čo prispieva k hyperinzulinémii. Okrem toho, vysoké hladiny VMK stimulujú tvorbu glukózy pečeňou aj syntézu TAG. Zvýšená dostupnosť glycerolu, ako substrátu hepatálnej gluko-neogenézy, zvyšuje ďalej hepatálnu produkciu glukózy. V zmenách metabolizmu cukrov a v transporte lipidov budú nepochybne hrať úlohu aj iné faktory, ako napr. hladiny steroidov (sexuálnych i adrenálnych), či aktivita enzýmov zapojených do metabolizmu lipoproteínov. Skutočnosť, že nie všetci jedinci s viscerálnou obezitou sú ohrození diabetom, dyslipoproteinémiou a aterosklerózou (poruchami, pri vzniku ktorých hrá významnú úlohu genetická predispozícia), hovorí o tom, že subkutánna torakoabdominálna, resp. viscerálna obezita môžu byť len spúšťačmi preexistujúcej a pravdepodobne geneticky podmienenej náchylnosti na uvedené ochorenia. U obéznych jedincov sa častejšie vyskytujú ochorenia žlčníka, pankreatitída, nádory (karcinóm endometria a prsníka u žien a karcinóm kolónu, rekta a prostaty u mužov), intertrigo, hubové a plesňové infekcie kože. Zvýšená hmotnosť spojená s obezitou zaťažuje kosti a kĺby (najmä dolných končatín a chrbtice) s častým vznikom artrózy. Spánkové apnoe a Pickwickovský syndróm (hypoventilácia, somnolencia a polycytémia) sa vyskytujú len u chorobne tučných indivíduí. Obézni jedinci majú častejšie varikózne vény s venostázou. U obéznych jedincov s hypertenziou je zvýšené riziko srdcového zlyhania. Priama súvislosť býva aj medzi telesnou hmotnosťou a urikémiou. Takmer všetky zdravotné problémy, najmä tie, ktoré sú metabolickej povahy, sa zlepšia pri redukcii hmotnosti. K príčinám zvýšenej mortality obéznych jedincov patria ischemická choroba srdca, krvácanie do mozgu, diabetes so svojimi komplikáciami, ochorenia gastrointestinálneho traktu a nádory.
 


Zaregistrovať do Noviniek e-mailom
 

Č A S

 

 

Predpoved pocasia :: www.meteo.sk

 
_____________
 Posledná
 aktualizácia:
 
  2. máj  2017
_____________

 

NAŠI PARTNERI